5 mýtov a legiend o mimovládkach
Verejná diskusia o postavení a činnosti občianskych organizácií je už dlhšie obdobie infikovaná veľmi nebezpečnými mýtmi a opradená legendami. Mnohé občianske organizácie a iniciatívy sú už dlho terčom “alternatívnej” scény, ako aj populistických a extrémistických politikov a uplynulé prezidentské voľby túto dynamiku len umocnili. I tak sa široká verejnosť napríklad dozvedela, že občiansky sektor na Slovensku treba “optimalizovať” či dokonca „vykynožiť“.
Aj VIA IURIS, organizácia, v ktorej pôsobím bezmála 10 rokov, sa stala objektom niekoľkých nebezpečných konšpirácií. A keďže história potvrdzuje, že nevysvetlené omyly môžu narobiť veľké škody, toto sú moje odpovede na najčastejšie z nich.
Mýtus 1: Nemáme legitimitu lebo nikoho nezastupujeme
Omyl. My len realizujeme naše ústavné právo slobodne sa združovať a naše právo na slobodu prejavu. Každý z nás má možnosť, ak ho niečo pozitívne či negatívne motivuje, združovať sa s inými ľuďmi a zapájať sa, individuálne alebo spoločne, do riešenia problémov. A je pritom jedno či sme dvaja, desiati alebo nás je niekoľko tisíc. Demokracia potrebuje a žije z plurality a súťaže názorov. Preto demokratické krajiny podporujú účasť verejnosti na rozhodovaní a správe vecí verejných, napríklad na tvorbe legislatívy a politík.
Okrem toho, VIA IURIS má dnes približne 37 tisíc sympatizantov, desiatky pravidelných darcov, ale hlavne sú tu aj stovky občanov, ktorým sme za 25 rokov našej existencie pomohli. Opýtajte sa prosím na našu legitimitu ľudí z komunít, ktorým sme pomohli – nájdete ich od Trebišova, cez Ďubákovo, Banskú Bystricu, Ružomberok, Zlaté Moravce až po Pezinok a Bratislavu.
Mýtus 2: Ťaháme nitky v politike
Toto je asi môj najobľúbenejší výmysel o mimovládkach. Prečo ho mám tak rád? Pretože tí, ktorí ho šíria a veria mu, vlastne tvrdia, že členovia politických strán, poslanci a celá vláda sú nekompetentné nemehlá, ktoré sa nechajú mimovládkami ľahko manipulovať. Realita je iná.
Sú to politici, kto má v rukách reálnu politickú moc. Politické strany, ich poslanci a nimi kreovaná vláda majú mandát rozhodnúť a pri tvorbe legislatívy či verejných politík sú to oni, kto má vždy posledné slovo. Ako občianske organizácie môžeme identifikovať problémy, navrhovať a prichádzať s riešeniami, ale konečné slovo majú vždy politici. Môžeme mať aj dvadsať dobrých a rozumných argumentov, ak nemajú vôľu, my nič nepresadíme.
No a ak hovoríme o vplyve na rozhodovanie a tvorbu verejných politík, môj návrh je, aby sme sa zamerali na reguláciu lobingu a prísnejšiu úpravu legislatívneho procesu v parlamente. Som presvedčený, že ak by sme prijali prísnejšie pravidlá, rýchlo by sa ukázalo, že problémom nie sú neziskovky, ale v prvom rade vplyv ekonomických záujmových skupín.
Mýtus 3: Sme protislovenské živly
Naopak. Milujeme Slovensko! Dovolím si tvrdiť, že sme zdravo vlasteneckí. Máme predstavu, ako by mala byť naša krajina spravovaná a ako by mali veci verejné fungovať. Našou víziou je Slovensko, v ktorom nie sú politické a občianske práva len nejakým nedosiahnuteľnými ideálmi a “orientačnými” deklaráciami v ústave a zákonoch, ale reálnou podstatou spoločenského a politického života. Lásku k vlasti sa ale snažíme dokazovať konkrétnymi činmi, našou prácou a pomocou aktívnym občanom a ohrozeným komunitám.
Na tomto našom snažení nemení nič ani fakt, že časť našich finančných zdrojov máme zo zahraničia. Prijímanie darov zo zahraničia je pre organizácie občianskej spoločnosti úplne legitímne a plne v súlade so zákonmi republiky. Iste by sme aj my boli radšej, ak by sme mali všetky naše zdroje od ľudí zo Slovenska a firiem, ktoré tu pôsobia, ale zatiaľ asi nie sme tak bohatá spoločnosť. O to viac ďakujem všetkým jednotlivcom a firmám, ktoré nás už dnes podporujú a verím, že sa pridajú aj ďalší.
Mýtus 4: Kopeme za cudzie záujmy
Toto je taká sofistikovanejšia variácia predchádzajúceho mýtu. Logika tohto argumentu je, že keďže máme zdroje zo zahraničia, nie sme autentickí a kopeme za cudzie záujmy. Ako ale získavanie grantov reálne funguje?
Základom je myšlienka. Vízia toho, čo chceme robiť – na čo chceme upozorniť alebo čo chceme zmeniť. Táto myšlienka je spoločné dielo nášho tímu, ľudí, ktorí majú jasnú predstavu. S takto pripraveným plánom následne vstupujeme do súťaže. Snažíme sa oslovovať možných donorov a získať financie na realizáciu našich projektov, v ktorých sú tieto naše predstavy zhmotnené. Často sa tak deje v medzinárodnej súťaži a súboj o zdroje je náročný.
Inými slovami: zdroje nehľadajú nás, my hľadáme zdroje. Žiadny Soros s balíkom peňazí v ruke, diktujúci nám, čomu sa môžeme alebo máme venovať a čomu nie. Našu prácu si diktujeme my, s našim plánom ako meniť veci k lepšiemu, hľadajúci podporu doma a niekedy aj v zahraničí. A ak vám nesedí, že ešte stále máme aj podporu od zahraničných subjektov, pomôžte nám zbaviť sa jej a staňte sa našim darcom!
Mimochodom, tipnite si, koľko % z nášho financovania tvorili v roku 2018 domáce (súkromné alebo verejné) zdroje? Približne 63 %. Áno, sme teda financovaní hlavne zo Slovenska.
Mýtus 5: Sme pravicová “ultraliberálna” organizácia
Nechcem sa na tomto mieste púšťať do podrobnejších politologických úvah o tom, čo je liberalizmus, vo všeobecnosti si ale myslím, že byť liberálom nie je vôbec hriech. Ak však hovoríme o VIA IURIS, považovať nás za liberálnu alebo pravicovú organizáciu nie je presné a vysvetlím aj prečo.
Organizáciu tvoria ľudia, ktorí sú vo svojich politických preferenciách rôzni: ľavičiari, pravičiari, liberáli, zelení, progresivisti, konzervatívci… Máme rôzne názory na kultúrno-etické témy či napríklad na mieru sociálneho štátu. VIA IURIS však nepresadzuje žiadny jednotný vyhranený názor na kultúrno-etické témy. Sme rôznorodí v politických názoroch, no vzájomne túto svoju rôznorodosť rešpektujeme. Nakoniec, nie je to pre našu prácu dôležité. To, čo nás spája sú vyššie princípy, viera v spravodlivosť a rešpektovanie politických a občianskych práv a slobôd pre všetkých.
Milan Šagát
(Autor je výkonný riaditeľ organizácie VIA IURIS. Vyštudoval politické vedy na Univerzite Komenského a na Belehradskej univerzite.)
