Družstvo vysoko v horách už vyše 30 rokov produkuje biopotraviny

Bio zemiaky a stopercentná ovčia bio bryndza sú len dva z mnohých bio produktov, ktoré vyrába Poľnohospodárske podielnické družstvo Liptovská Teplička. Výmeru 1275 hektárov poľnohospodárskej pôdy obhospodarujú v systéme ekologického poľnohospodárstva.

V nehostinnom kraji a čistej prírode

Obec Liptovská Teplička sa nachádza vo výške 940 metrov nad morom a družstvo hospodári na okolitých kopcoch až vo výške 1 400 metrov na chránenom území. V roku 1991 medzi prvými na Slovensku začali hospodáriť ekologicky, keď sa oddelili od JRD v Štrbe.

„Máme tu štvrtý stupeň ochrany vodných zdrojov, rozhodli sme sa preto, že nebudeme používať žiadnu chémiu,“ spomína predsedníčka.

Je to nehostinný kraj čo do teplôt, kvality pôd a polia sú svahovité, príkre. Hospodári sa tu ťažko, výnosy sa nedajú porovnať s úrodnými nížinami na juhu a v systéme podpory sa to zohľadňuje len málo. I tak dokázala Anna Glejdurová vybudovať životaschopné biohospodárstvo.

Začiatky

V Liptovskej Tepličke začínala ako ekonómka a onedlho sa stala predsedníčku PPD.

„V roku 1990, keď sme sa odčlenili od Štrby, bola rastlinná výroba na 100 hektároch, na zvyšných 1400 hektároch sme chovali 1200 oviec. Chotár bol zničený, najvýnosnejšiu lúku sme museli zorať a opätovne založiť, aby sa dala kosiť,“ spomína.

Nemohli dať prácu všetkým ľuďom, ktorých im štrbianske družstvo delimitovalo. Asi polovici prevažne v dôchodkovom veku neobnovili zmluvy. Pustili sa do pridruženej výroby.

„Robili sme papierové vrecia pre Smrečinu, obaly na sviečky pre Ignis a šili flanelové košele pre Ozetu Trenčín. V prenajatých priestoroch od Štátnych lesov sme sprevádzkovali krajčírsku dielňu“.

Keď Jednota v obci zrušila prevádzku predajne textilu a mäsa, obe si prenajali a umiestňovali tam svoje výrobky. Spravovali miestny rozhlas, elektrickú sieť a v zime sa starali o cesty – čo robia ešte aj dnes.

Ministerstvo pôdohospodárstva malo vtedy systém podpory ekologického poľnohospodárstva len na dobu troch rokov konverzie.

„Výnosy klesli, produkciu sme mali nízku a investičné akcie v tom čase schvaľovalo ministerstvo priamo. Chov kráv na mlieko nám ministerstvo neschválilo, vraj sa tu v horských oblastiach máme venovať agroturistike.“

Ovce a kravy vysoko v kopcoch

Postavili teda penzión Dolinka pod lyžiarskymi vlekmi, ktoré spravovala obec, dostavali ho v roku 1998. Dnes si tu môže dať zákazník tie najkvalitnejšie halušky: stopercentná bryndza i zemiaky sú bio z vlastného hospodárstva. Takejto kvality sú už len v niekoľkých štvorhviezdičkových hoteloch vo Vysokých Tatrách – a tiež v školských jedálňach po okolí, kam ich tiež vozia.

Oproti penziónu na kopci je salaš, ovce, ktoré sa nedoja, tam celé leto spásajú strmé plochy vrátane zjazdovky. Celkovo chovajú 800 kusov oviec plemena zušľachtená valaška a cigája. Stádo dojných oviec sa pasie na druhej strane, kde na horizonte dominuje Kráľova hoľa. Dôvod je blízkosť dojárne a mliekarne, ktoré vybudovali v roku 2011.

Bryndzu robia iba bio stopercentne ovčiu a ako jedno z dvoch biohospodárstiev aj Bryndzu 1787 podľa pôvodnej receptúry Jána Vagača. Bryndza 1787 je jediná slovenská potravina zapísaná na zozname Prezídia Slow Food, o zápis sa postarala nezisková organizácia Slow Food Tatry.

Hovädzieho dobytka plemena limousine chovajú dnes na mäso okolo 420 kusov. Mäso spracujú na vlastnom bitúnku

„V minulosti sme v lete mäso nepredávali, lebo dobytok bol na paši a potrebovali by sme laso ako z kovbojky, aby sme ho odlovili. Dnes máme vždy v maštali 40-50 kusov dobytka vo výkrme, ktoré sa dochovávajú na porážku.“

Bez úveru ani na krok

Anna Glejdurová tvrdí, že bez investícií niet rozvoja.

„Doteraz boli tie peniaze lacné, čo sa za ne vybudovalo nám vrátilo vyššiu hodnotu,“ opisuje.

Jej predstava o úspešnom podnikaní je skromná – vedieť včas zaplatiť všetky odvody, aj keď z požičaných peňazí.

„Je to ako v rozprávke o troch grošoch. Jeden, ktorý mám požičaný z banky, vraciam, druhý si požičiavam a len z tretieho gazdujem,“ opisuje.

V poľnohospodárstve navyše treba neustále prepočítavať a improvizovať, lebo na Slovensku projektové peniaze nikdy nechodia v termíne.

„Cez Miestnu akčnú skupinu Vysoké Tatry Podhorie sme si podali projekt na nákup strojov. Prešli takmer štyri roky a ešte nebolo vyhodnotené verejné obstarávanie. Stroje sme potrebovali, kúpili sme ich na lízing. Rátali sme s tým, že sa nám časť peňazí vráti, tak sme prihlásili aj ďalšie projekty a ich financovanie, samozrejme, riešime tiež z úveru,“ opisuje Anna Glejdurová bežný kolobeh financií.

Bio zemiaky sú žiadané

Zemiaky pestujú aj na svahovitých políčkach, ktoré sa ako kedysi orú po vrstevniciach – Anna Glejdurová ich volá „schody do neba“. Traktorom to nie je taká drina ako kedysi párom volov. Tradičné políčka sa zachovali, ale unikátne pivnice na okraji obce vyhĺbené do zeme a kameňa už majú viac historickú, ako praktickú hodnotu.

„Teplické pivnice sú prirodzene klimatizované, ale manipulácia so zemiakmi v nich je veľmi prácna. Niektoré činnosti by sa už nemali robiť tak ako kedysi, lebo ľudská práca je to najdrahšie a vieme tých ľudí zamestnať aj inak. Zemiaky stále expedujeme kuriérom tak, že ich dievčatá po jednom ukladajú do krabíc,“ opisuje predsedníčka.

Zmeniť zaužívanú prax mal nedávno podaný projekt na sklad a halu na pozberovú úpravu zemiakov. Výstavbu skladu schválili, ale pozberovú linku nie.

„Administratívu a stavebné povolenie musíme riešiť cez zimu, aby sme na jar mohli stavať. Lebo sklad aj hala musia byť na spoločných základoch. Hala počká, máme krízové riešenie – starú triedičku v náhradných priestoroch.“

Zemiaky rozvážajú najďalej až do Bratislavy, dostať ich aj obchodoch siete Yeme.

„Snažíme si ceny udržať tak, aby si zemiaky aj bryndzu mohli kúpiť aj ľudia v našom regióne.“

V okolí hospodária v ekológii

V mliekarni robia syrové výrobky aj z kravského mlieka, ktoré vozia zo susedného biohospodárstva v Šuňave. Aj ďalšie obce v okolí postupne prešil na ekologické hospodárenie – Štrba, Važec, Východná. V krmovinách sú sebestační aj vďaka nim.

„Majú inú polohu pozemkov a viac ornej pôdy. Keď už nepotrebujú tretiu kosbu, zavolajú nás, aby sme si išli pokosiť krmoviny.“

Anna Glejdurová hovorieva, že V Liptovskej Tepličke sa peniaze nerobia len na poli, ale aj v kancelárii.

„Doteraz sme nevyšli z úverov a ani nevyjdeme v blízkom období,“ uzatvára.

Autor článku: Klaudia Lászlóová - poľnoinfo.sk

Zdroj obrázku: autorka