Šetrenie sa dotkne

Ľudovít Ódor: Šetrenie sa dotkne väčšiny ľudí

Ekonomický poradca predsedníčky vlády a ministra financií Ľudovít Ódor hovorí, že akákoľvek bude budúca vláda, musí dvíhať dane. Rozumné je podľa neho okrem spotrebných a majetkových daní dvihnúť aj sadzby DPH a rovnej dane.

Slovensko musí za necelé dva roky ušetriť 1,5 miliardy eur. Je to veľa?

„Keď sa pozrieme na to, koľko štát vyberie celkovo na daniach, je to veľa peňazí. Myslieť si, že takýto balík peňazí sa dá zohnať len jednoduchými opatreniami, ktoré sa dotýkajú malého počtu ľudí na Slovensku, je mýtus. Nedá sa to urobiť bez toho, aby to nebolelo väčšiu skupinu ľudí.“

Minister Ivan Mikloš povedal, že konsolidácia verejných financií zhruba o 1,7 percenta HDP, ktorá nás čaká, bude asi rovnako ťažká, ak nie ťažšia, ako ozdravenie o tri percentá HDP v roku 2011 počas jeho ministrovania. Prečo je dnes konsolidovať ťažšie ako pred rokom?

„Preto je to ťažšie, lebo sa šetrenia dejú krátko po sebe. Niektoré jednoduché riešenia nemožno zopakovať. Aj pre rok 2012 sa už ťažšie hľadali zdroje. Ďalšia vláda má však výhodu v tom, že na začiatku nového politického cyklu je vôľa konsolidovať iná ako v druhom alebo treťom roku vládnutia.“

Ktoré jednoduchšie opatrenia ešte podľa vás ostali?

„V zásade je problém v tom, že hlboké zmeny v dôchodkovom systéme alebo v zdravotníctve sa nedajú stihnúť do roku 2013, dokedy máme znížiť deficit pod tri percentá HDP. Zostávajú jednoduché plošné riešenia ako zmrazenie alebo zníženie platov, dôchodkov, sociálnych dávok či znižovanie výdavkov na nákupy tovarov a služieb.“

Stále počúvame, že sa na výdavkoch ušetrilo päť či desať percent, napriek tomu si ľudia nemyslia, že by štát fungoval tak skromne. Myslíte si, že by štát už naozaj mohol mať problémy s fungovaním a kvalitou služieb, ktoré poskytuje, ak by šetril plošne aj ďalej?

„Nejaké plošné znižovanie výdavkov je ešte možné. Je však vylúčené, že by sme len takto dokázali ušetriť 1,5 miliardy eur. Mali sme tu vládu, ktorá bola najviac pravicovo založená za posledné obdobie, ale nedokázala znížiť výdavky dva roky po sebe radikálnejšie. Ani veľmi pravicoví ministri neboli ochotní ísť s výdavkami štátu v druhom kole nižšie.“

Koľko sa zo sumy 1,5 miliardy dá ešte ušetriť na výdavkoch?

„Z ekonomického hľadiska je možné všeličo. Poviete, že každému znižujete plat alebo dôchodok o 20 percent. Ale žijeme v nejakej politicko-ekonomickej situácii, a keď to zoberieme do úvahy, nemyslím si, že je možné urobiť v najlepšom prípade viac ako polovicu tohto balíka cez výdavky.“

Do akých výdavkových škrtov by ste určite nešli, pretože by to mohlo výrazne ovplyvniť hospodársky rast alebo spôsobiť iné veľké problémy?

„Žiadny dobrý hospodár by nemal šetriť na údržbe, kapitálových výdavkoch a na európskych peniazoch. Hoci bude spolufinancovanie projektov z rozpočtu vyššie, treba urobiť všetko pre to, aby takéto projekty bežali. Tam, kde je možné šetriť bez toho, aby ekonomický rast nebol výrazne ovplyvnený, sú najmä dôchodky alebo sociálne dávky. To, samozrejme, naráža na politické problémy, ktoré treba vnímať v kontexte toho, aké preferencie má tá-ktorá vláda.“

Ak by vám politik položil otázku, podľa čoho má posúdiť, koľko je naša spoločnosť ochotná pri znižovaní dávok uniesť, čo by ste mu ako ekonóm povedali?

„Toto nie je ekonomická otázka. Závisí to od toho, kto získa mandát, s akým programom ho získa, čo všetko sľubuje, s čím ide do volieb. Ak to ľudia akceptujú, je možné všetko. Napríklad v Litve nebol problém znížiť dôchodky, čo je podľa mňa u nás nemysliteľné. Starší ľudia tam povedali, že boli na Sibíri, čo bol pre nich väčší problém, ale keď im znížia dôchodok o päť percent, tak to prežijú, ak je to v prospech krajiny. Myslím si, že to, čo je možné v baltických štátoch, nie je možné ani v Grécku, ani v Nemecku či vo Francúzsku a zdá sa mi, že už ani na Slovensku.“

Keby bolo podľa vás, ako by ste rozdelili, povedzme, tých 700 až 800 miliónov eur medzi plošné šetrenie a škrty na dôchodkoch či na sociálnych dávkach?

„To, čo považujem za realistické, samozrejme v časovom horizonte necelých dvoch rokov, je zoškrtanie možno ďalších desať percent na výdavkoch na tovary a služby a na mzdy vo verejnej správe, ale to je z pohľadu celého konsolidačného balíka stále málo. Ja samozrejme tvrdím, že v strednodobom horizonte je možné na výdavkovej strane ušetriť relatívne veľa peňazí, ale nejde to bez toho, aby sme sa strednodobo dotkli zdravotníctva a penzijného systému.“

Ako by ste postupovali v penzijnom systéme?

„Penzijný systém má tri parametre, s ktorými sa dá hýbať. Je to výška dôchodkov, výška odvodov a dôchodkový vek. Už v minulosti som navrhol, že systém treba nastaviť tak, aby sa automaticky prispôsoboval demografickým a ekonomickým zmenám. To znamená, že vek odchodu do dôchodku by sa postupne posúval vo väzbe na očakávanú dĺžku života, zmeny vo výške dôchodkov by boli vo väzbe na to, koľko ľudí prispieva do systému a koľko ľudí z neho vyberá zdroje. Okrem toho je potrebné zmeniť valorizáciu dôchodkov a zvýšiť mieru solidarity v prvom pilieri.“

Vy ste teda navrhli mechanizmus, ktorý by sám seba korigoval a zároveň je to mechanizmus, ktorý má politickú výhodu v tom, že nepríde taký deň, keď sa niečo radikálne zvýši.

„Áno, nikto asi nepôjde na ulicu preto, že sa mu zvýši dôchodkový vek o šesť týždňov za rok. Ale keď sa neurobí nič za osem rokov a dôchodkový vek sa musí potom naraz zvýšiť o dva, tri roky, je to, samozrejme, politicky oveľa nákladnejšie a ťažšie.“

Čo hovoria na to vaši známi, či kamaráti ekonómovia, ktorí majú bližšie k ľavej časti spektra? Je to u ich politikov akceptovateľné? Nepoznáme žiaden ich reálny návrh.

„Myslím si, že tá základná filozofia nie je ľavicová alebo pravicová. Rozdiely pramenia z nastavenia parametrov, teda najmä z toho, že odvodové zaťaženie je už momentálne relatívne vysoké a myslím si, že asi by bolo viac ekonomicky nákladné, keby sme išli cez zvyšovanie odvodov, ako cez postupné znižovanie výšky dôchodku a cez zvyšovanie dôchodkového veku.“

To, čo navrhujete, sa nedá urobiť za pár mesiacov. Čo by sa možno dalo stihnúť rýchlo, je zníženie príspevku do druhého piliera z terajších deväť percent. Zníženie o tri percentné body by prinieslo z pohľadu rozpočtu úsporu 300 miliónov eur. Navrhli by ste to?

„Ako samostatné opatrenie určite nie. Problém dôchodkového systému je však aj v tom, že chýba spoločenská zhoda, ako by mal byť nastavený. Výsledkom sú každé štyri roky výrazné zmeny a legislatívny pingpong najmä pri druhom pilieri. To znižuje vieru ľudí v systém a tí, ktorí spravujú peniaze, sú potom opatrní. Výsledkom sú nízke výnosy. Keby mal systém dlhodobo generovať výnosy, aké boli za posledné roky, nemá potom druhý pilier pre krajinu žiadny význam. Ja som veľký zástanca druhého piliera, ale bol by som rád, keby už aspoň počas najbližších 10 až 15 rokov bola na ňom nejaká zhoda. Preto som ochotný rozmýšľať o tom, že ak by sme v dôchodkovom systéme dohodli nejaké rozumné veci aj v I. pilieri, ktoré by zabezpečili jeho udržateľnosť, potom som ochotný znášať určité náklady v tom, že by sme znížili príspevok do druhého piliera a zároveň zafixovali investičné pravidlá. Potom by sme už pri dlhodobých peniazoch mohli naozaj rozmýšľať dlhodobo. Ako ekonóm som ochotný urobiť také zmeny, ktoré dôchodkový systém ako celok dlhodobo finančne zastabilizujú, aj za cenu toho, že sa mierne zníži príspevok do druhého piliera.“

Muselo by to mať podľa vás silu ústavného zákona?

„Bolo by dobré, keby mohol vzniknúť konsenzus v podobe ústavného zákona, podobne ako pri dlhovej brzde.“

Ktoré z opatrení v dôchodkoch sa dajú stihnúť v rozpočte od roku 2013, aby to pomohlo aj rozpočtu?

„Jediné, čo vie strednodobo trochu pomôcť rozpočtu, je zníženie rastu alebo zmrazenie dôchodkov. Samozrejme, ak nehovoríme o tom, že bude spoločenský konsenzus na tom, aby sa znížil odvod do druhého piliera. Ale potom je veľmi dôležité, aby sme neprejedli odvody, ktoré štát dostane navyše.“

Nová vláda musí ozdraviť verejné financie o 1,7 percenta HDP, ak chce stlačiť deficit pod tri percentá. Tlak na zníženie odvodu do druhého piliera tak reálne vznikne v apríli. Je možné urobiť veľké nastavenie naraz?

„Podľa mňa by to nemalo byť súčasťou prvého balíka konsolidačných opatrení, lebo nemáme pred sebou len tie tri percentá, ale nové pravidlá nás budú tlačiť k tomu, aby sme šli s deficitom postupne k jednému percentu v strednodobom horizonte. To si naozaj vyžaduje dohodu a tá nie je o tom, že budúca vláda povie, že od budúceho roka bude taký a taký odvod, a povie, beriete alebo neberiete. Podľa mňa to potrebuje viac času.“

Boli by ste proti tomu, aby sa pravidlá uvoľnili tak, aby sa peniaze z dôchodkových fondov mohli použiť na investície na Slovensku? Tá debata sa tu už viackrát potichu začala.

„Podľa mňa druhý pilier je naozaj skôr o tom, že kapitál ponúka strednodobo vyššie výnosy ako nejaký dlhový nástroj. To znamená, že akcie majú dlhodobo vyšší výnos ako dlhopisy. Keď máme pred sebou horizont aspoň 30 rokov, aj riziká sa vnímajú inak. Akcie kolíšu z roka na rok, ale na 30-ročnom horizonte dokážu prinášať slušné výnosy. Aj preto som rád, že je tam zavedený indexový fond, v ktorom je garantovaný výnos na úrovni rastu akciových trhov. Ja budem asi medzi prvými, kto doň so svojimi úsporami prejde.“

Výnosy sa už nebudú porovnávať v šesťmesačnom horizonte. Napriek tomu chcete prejsť do indexového fondu, ktorý je spravovaný len pasívne. Neveríte celkom správcom v druhom pilieri?

„Podľa mňa žiadny správca nedokáže dlhodobo prebiť trhy. Preto hovorím, že zbytočne budem platiť vyšší poplatok v inom fonde, keď aj tak nebudú vedieť prebiť trhový index. Aspoň ušetrím na poplatkoch. Toto je skôr moje ekonomické presvedčenie, to nemá nič spoločné s tým, kto úspory spravuje a v akej krajine žijeme.“

Zmenilo sa za posledné štyri, päť rokov niečo na vašej viere v to, že je tu nejaká budúcnosť, v ktorej bude lepšie, keď budeme mať peniaze naviazané na svetovú ekonomiku alebo na akcie?

„Samozrejme, krízy sú aj budú. Keď si zoberieme jeden obľúbený indexový fond z Ameriky a keď porovnáme jeho zhodnotenie za posledných päť rokov s výnosmi v druhom piliermi, zistíme, že aj počas tohto najbrutálnejšieho obdobia pre akciové trhy tento fond zarobil viac ako úspory v druhom pilieri. Verím, že ak sa bude dariť svetovej ekonomike, bude sa dariť svetovým akciám a tie prebijú dlhopisové investície. Ak sa nebude dariť svetovej ekonomike, nebude sa dariť ani Slovensku, ani nášmu prvému pilieru. Myslím si, že rozdelenia rizika je dôležité.“

by mať druhý pilier aj piaty fond, ktorý by bol spravovaný aktívne a kde by mohlo byť aj sto percent akcií?

„Vždy je lepšie, keď je ponuka širšia, otázne je len to, koľko ľudí by tam bolo a ako by sa nastavili investičné príležitosti, či by tam bola garancia, alebo nie. Pre moju osobu by úplne stačili dva fondy. Jeden konzervatívny dlhopisový a jeden indexový.“

Konzervatívny aj s garanciami?

„Bez garancií.“

Pri majetkových daniach je široký konsenzus, že ich máme o toľko nižšie, že by sme ich mohli dvíhať. Viac ekonómov či politikov hovorí o tom, že môžeme uvažovať o federálnej majetkovej dani. Ako rýchlo sa to dá spraviť?

„Všeobecne si myslím, že vzhľadom na relatívne krátky čas nebude priestor na hĺbkové reformy na strane výdavkov, budú sa preto zvyšovať dane, či sa to už niekomu páči, alebo nie. Otázka je, ako to urobiť tak, aby to čo najmenej bolelo, aby to bolo čo najviac ekonomicky efektívne. Myslím si, že majetkové dane sú také, ktoré sú ekonomicky relatívne efektívne, nemenia výrazne správanie sa ľudí, dokážu zachytiť niektoré príjmové kategórie ľudí, čo iné dane nezachytia. Dá sa to urobiť v relatívne krátkom čase.“

Čo navrhujete?

„Ten najjednoduchší spôsob je, že sa daň bude odvíjať od trhovej hodnoty nehnuteľnosti. Bude to oveľa spravodlivejšie, lebo keď sa daň prepočíta iba podľa štvorcových metrov, nerozlišuje sa tým, či tam stojí nejaká vila alebo domček. Myslím si, že v strednodobom horizonte by sa ročná daň mohla postupne dvihnúť na 0,1 až 0,3 percenta z hodnoty nehnuteľnosti, teraz je menej ako 0,1 percenta. Ale dá sa to urobiť aj tak, podobne ako je to pri rovnej dani, že máte danú základnú úľavu na dani, čo zabezpečí, že cenovo najnižšie regióny nebudú platiť žiadnu daň a cenovo najvyššie regióny by platili vyššiu sadzbu dane, možno aj nad 0,3 percenta.“

Do akej miery to pomôže otázke, ktorá tu bude v apríli?

„Ak k tomu dáme aj dane z automobilov, majetkové dane dokážu priniesť rádovo do 200 miliónov eur, strednodobo aj viac.“

Predstavte si, že máte zadanie znížiť deficit bez zvýšenia DPH. Ako by ste postupovali?

„Musíte najskôr zistiť priestor vo výdavkoch, čo nebude zrejme viac ako polovica z toho, čo treba šetriť. Zvýšite dane, ktoré neškodia výrazne ekonomickej aktivite, čo sú majetkové dane. Môžete nájsť priestor aj v niektorých spotrebných daniach. Je tam ešte hazard, energetické dane. Druhý krok sú špeciálne režimy, nejaké výnimky. Hovoríme o živnostníkoch, dohodároch, paušálnych výdavkoch. Aj keby to nebola fáza konsolidácie, je podľa mňa veľmi dôležité upchávať diery, kde ľudia dokážu obchádzať niektoré daňové povinnosti cez rôzne formy podnikania. Inak môžeme dopadnúť ako Maďarsko, kde polovica národa platí všetko z minimálnej mzdy či z minimálnych vymeriavacích základov.“

Aká daňová výnimka zostala, ktorá vás tak najviac štve?

„Nie je to otázkou emócií. Okrem už spomínaných vecí dolná sadzba DPH, ale nie je to z pohľadu štátu tak veľa peňazí. Pre mňa osobne je výnimka aj zdravotný odvod, ktorý by som zrušil a trochu preorganizoval daňový a odvodový systém.“

O koľko by ste ešte potrebovali zdvihnúť daň z príjmu, aby sa urobilo na strane príjmu to, čo ste povedali, a nepohlo by sa s DPH?

„Určite sa dajú robiť také konsolidačné scenáre bez DPH, ktoré nezvýšia rovnú daň nad úroveň 23 percent.“

Český premiér hovoril o tom, že zvýšenie daňovej povinnosti vyšším príjmovým skupinám je nutné, aby bol spoločenský konsenzus na tvrdšiu konsolidáciu. Bolo by napríklad stopnutie valorizácie dôchodkov na jeden rok priechodnejšie, keby sa zároveň zvýšilo zdanenie lepšie zarábajúcich, aj keď by bol z toho pre štát nízky výnos?

„Podľa mňa tá téza platí naozaj v tom, že keď chcete urobiť veľkú konsolidáciu, musí to bolieť každého, lebo potom máte šancu na úspech a veľmi ťažko sa proti tomu bojuje. Ale nemyslím si, že by bolo treba demonštratívne zrušiť rovnú daň len preto, aby konsolidačný balík bol priechodný. Bohatých zaťažia aj majetkové dane a zmena sadzby pri rovnej dani, nemusíme hovoriť o dvoch - troch rôznych sadzbách.“

V čom je pre Slovensko rovná daň výhodná?

„Nevidím veľkú výhodu zo zaradenia ďalších daňových pásiem, aj keď sa pozrieme na jednoduchú ekonomickú teóriu. Načo komplikovať systém, zavádzať ďalšie pásma,skoky, keď to naozaj nepotrebujeme? Rovná daň oveľa viac zaťaží vyššie príjmovéskupiny ako nižšie a zároveň nepodporuje obchádzanie daňovej povinnosti.“

Je podľa vás rozumnejšie dvihnúť na 23 percent rovnú daň alebo DPH, prípadne je lepšie dvihnúť obe sadzby na nejakú úroveň?

„Samozrejme, radšej DPH, lebo to menej zaťažuje aktivitu. Len ide o to, aký veľký je ten balík. Ak by som potreboval dvihnúť DPH o tri, štyri a viac percentuálnych bodov, tak to so sebou prináša veľa neefektivít aj vo väzbe na iné krajiny, kde je iná DPH a ľudia tam preto budú kupovať tovar. V takom prípade je lepšie rozmýšľať o nejakej kombinácii.“

Aká kombinácia by stačila v našej situácii?

„Podľa mňa sa to dá urobiť aj s DPH 21 percent a daňou z príjmov 21 percent. Nie je to nerealistické.“

Ste za špeciálnu daň pre firmy s najvyššími ziskami?

„Tým, že mám radšej jednoduchý daňový systém s rovnou hraničnou sadzbou dane z príjmov, nemá pre mňa význam trestať nejaké odvetvie pre vyššiu ziskovosť. Skôr by som urobil všetko pre to, aby som sa uistil, že to odvetvie funguje konkurenčne a marže sú adekvátne tomu, aké sú inde. Práve preto, aby systém fungoval lepšie, pre mňa je prostredie oveľa dôležitejšie, ako vyberať z toho ex post nejaké výnosy, lebo potom nie je problém samozrejme aj ukryť nejakú časť výnosov.“

Hovoríte teda, že pri tom, čomu sa hovorí monopoly, alebo čomu sa hovorí v politickom jazyku vysoké zisky, treba radšej postupovať reguláciou, možno aj cenovou ako osobitnou daňou?

„Áno, predovšetkým reguláciou prostredia. Cenová regulácia je možno dôležitá pri prirodzených monopoloch, ale v iných odvetviach je možné naozaj otvárať trhy, odbúrať všetky bariéry, aby mohli prísť konkurenti. Vidíme, že sa to deje pri elektrine, už je viac jej poskytovateľov a klesá cena aj automaticky. To je pre mňa preferovaná cesta ako nejaké selektívne dane.“

A čo banková daň?

„Nie som veľkým zástancom bankovej dane v súčasnej výške.“

Ak nestlačíme deficit pod tri percentá, dostaneme pokutu 140 miliónov eur, čo je desatina toho, čo potrebujeme konsolidovať. Do akej miery je podľa vás toto riziko reálne a aké veľké sú riziká, že nebudeme konsolidovať a skončíme s deficitom na štyroch, piatich percentách?

„Konsolidáciu by Slovensko nemalo robiť preto, že je tu nejaká pokuta, a zvažovať, či je bolestivejšia, alebo nie. Aj keby sme zaplatili pokutu, stále by nám hrozilo, že finančné trhy nám prestanú veriť a požičiavať, a to bude mať oveľa výraznejšie následky. A keď si neviete požičať, musíte sa obrátiť na euroval. Neviem si dosť dobre predstaviť situáciu, že by vláda povedala, že radšej zaplatíme pokutu. To je veľký hazard s kredibilitou Slovenska. Zároveň to sú vyhodené peniaze, ktoré sa potom stupňujú. Otázka je pre mňa taká, či bude dosť politickej vôle na európskej úrovni na to, že ten nový systém, ktorý sa dohodol, sa bude aj implementovať. To je vážnejšia otázka. Myslím si, že situácia a aj pozícia Nemecka je teraz taká, že to budú brať dosť vážne.“

Dá sa to aj otočiť. Predstavte si, že ste v pozícii nemeckého politika. Ak budete tlačiť na pokutu, pribudne teoreticky ďalšia krajina, ktorá je závislá od eurovalu. Je to potom skôr domáci problém.

„Podľa mňa je menšie riziko vynútiť si od malých krajín to, že systém je naozaj funkčný a krajiny si nebudú môcť dovoliť to, čo v minulosti. Pri porovnaní nákladov s výnosmi mi stále vychádza, že by mali tlačiť na pokutu.“

Nie je tlak na konsolidáciu reálny najmä vtedy, keby sme sa dostali pod tlak MMF alebo Európsku komisiu cez euroval?

„Podľa mňa je tu trojstupňový tlak. Najprv je to primárny tlak z finančných trhov. Slovensko si každý rok požičiava sedem až osem miliárd eur, čo nie je málo. Vnútorný bankový sektor to celé neutiahne. Potrebujeme mať silnú dôveru zvonka. To je prvotná motivácia, prečo konsolidovať. Potom sú európske pravidlá a pokuta. A potom je tam aj náš ústavný zákon o dlhovej brzde. Máme tri ochranné vrstvy, ktoré budú tlačiť vládu do konsolidácie a nemyslím si, že k tomu ešte potrebujeme nejaký euroval, alebo program s MMF. Podľa mňa je veľká šanca, že konsolidácia bude. Akou formou, to je skôr tá dôležitá otázka.“

Ponúknete svoje nápady novej vláde?

„Pri dlhovej brzde sme napísali štúdiu, reakcie boli zľava aj sprava a bola konštruktívna diskusia. Taká môže byť aj pri iných témach. Ekonóm by mal hovoriť o výhodách a nevýhodách jednotlivých alternatív. Výber z nich je už zodpovednosť politikov.“

Ak sa pozriete späť o dva roky, postupovala Európa a Slovensko správne v prípade Grécka? Postupovalo sa tak, aby sa predišlo veľkým stratám, alebo sa nám podarilo s veľkými nákladmi problém odložiť?

„Bol som od začiatku za riadený bankrot Grécka. Na druhej strane je pravda, že v celom systéme chýbal najmä mechanizmus na riešenie situácie v bankovom sektore. Práve preto si myslím, že je dobré mať nejaké mechanizmy ako napríklad euroval alebo úverovú linku MMF. Môžeme to nazvať rôzne, ale toto podľa mňa musí existovať na to, aby sa nešírila nákaza a nevznikala panika.“

Stačí Grécku dohoda so súkromnými veriteľmi, že dobrovoľne odpíšu časť jeho dlhov?

„Som za riadený bankrot Grécka, teda odpis veľkej časti dlhu, ale nielen pre privátnych veriteľov. Najlepšie je odpísať časť dlhu pre všetkých, aj ECB. Už s tým meškáme, sú ohrozené ďalšie krajiny, náklady sú preto stále vyššie. Podľa mňa sa treba vrátiť k trom princípom, na ktorých bola vybudovaná eurozóna. Eurozóna môže fungovať bez silnej fiškálnej únie, ak funguje klauzula nemožnosti záchrany a Pakt stability a rastu, čo sme nedodržali. Preto treba do národných zákonov vložiť mechanizmy, ktoré zabránia správať sa ako čierni pasažieri, ako je naša dlhová brzda. Musíme ukázať aj pre budúcnosť, aj pre ďalších veriteľov, že môžu prísť o peniaze, ale nie dobrovoľne. Centrálna banka musí zostať nezávislá, nemôže sa zaťahovať veľmi intenzívne do nejakých fiškálnych opatrení, čo si myslím, že sa v niektorých prípadoch stalo. Najmä prvé dva princípy musíme obnoviť, inak tá eurozóna nemôže fungovať veľmi dobre alebo len za cenu silnej fiškálnej únie, čoho ja nie som zástancom.“

Čo máte na mysli v prípade ECB? Nákupy dlhopisov niektorých štátov?

„Nemám rád selektívne riešenie krízovej situácie cez menové kanály. Nemám problém s tým, ak centrálna banka, keď dôjde munícia so sadzbami, ide kupovať dlhopisy vo forme nejakého kvantitatívneho uvoľnenia, ale nie len grécke, ale podľa kľúča všetkých, ako to robí americká alebo britská centrálna banka. Problém je, keď sa vlády nevedia dohodnúť a nevedia situáciu riešiť, tak ECB akože selektívne pomáha istým krajinám.

Dobre sme investovali v prípade Grécka? Aké rizikové sú naše záruky za jeho pomoc z eurovalu?

„Stále to vnímam ako podmienené záväzky, aj keď uznávam, že v niektorých prípadoch je tam relatívne silné riziko. Ale predávať to čiernobielo, je podľa mňaskôr nebezpečné z toho pohľadu, že potom každú záruku môžeme vnímať v tomto duchu. Keď MMF poslala krajine nejaký úver, na Slovensku som na túto tému ešte nikdy nepočul žiadnu debatu. To je ten istý mechanizmus ako trvalý euroval. To znamená, že netreba okolo toho robiť hystériu, ale naozaj sa reálne pozrieť na alternatívy.“