Slovenský roľník často stále iba hospodári, nenaučil sa podnikať
Aký je význam vyhodnocovania najlepších topmanažmentov agropotravinárstva Top Agro? Ako sa menili profily firiem v tabuľke za dva tucty rokov od vzniku tejto súťaže? Možno podľa tohto rebríčka charakterizovať aj stav slovenského poľnohospodárstva? Odpovede na tieto otázky hľadali nielen tí, čo súťaž tvoria, ale najmä zástupcovia poľnohospodárskej samosprávy či Výskumného ústavu poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorý stojí pri zostavovaní rebríčka. Odborníci sa stretli na pôde rozhlasu a zostrih z tejto diskusie odvysielala aj RTVS na rozhlasovom okruhu Rádio Regina.
„Je to najstaršia poľnohospodárska súťaž v rezorte po roku 1989. Jej cieľom je hľadať najlepšie manažmenty v poľnohospodárstve, v podnikoch, bez ohľadu na ich ekonomickú formu. Aby bolo vyhodnotenie objektívne, už od začiatku spolupracujeme s VÚEPP,“ hovorí predseda Klubu poľnohospodárskych novinárov Jozef Sedlák.
V prvých rokoch súťaže sa cizelovali kritériá, podľa ktorých by sa dosahovali čo najobjektívnejšie výsledky hospodárenia firiem pracujúcich v produkčných a znevýhodnených podmienkach.
„V druhej polovici 90. rokov mnoho podnikov dosahovalo stratu a súťaže sa nemohli zúčastniť. Situácia sa zmenila neskôr, keď sa firmy dostávali do lepšej kondície a v užšom výbere sme posudzovali okolo dvesto podnikov. Postupne sa celkový počet prihlásených šplhal do tisícky. V hodnotení sa kladie dôraz na tri ukazovatele: rentabilita celkového kapitálu, nákladovosť výnosov z hospodárskej činnosti bez dotácií a produktivita práce z pridanej hodnoty. Na kritériách sme sa zhodli v pracovnej skupine zloženej z ekonómov z nášho ústavu, bankárov a členov KPN. Ak príde k rovnakému výsledku a bodovému hodnoteniu, potom zavážia doplnkové kritériá, a to je obrat, stavy hospodárskych zvierat, tržby z RV a ŽV a aj sociologický aspekt ako je zamestnanosť v podniku,“ hovorí Štefan Adam, riaditeľ NPPC – Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva.
Rebríček vyhodnotených ako motivačný faktor
Súťaž Top Agro nie je ani súťažou, skôr je to vyhodnotením tých roľníkov, ktorí majú najlepšie výsledky. Na prvej priečke sa opakovane sa umiestnil Juraj Mačaj so svojou firmou Agromačaj, ktorý sa venuje najmä dorábaniu zeleniny a zemiakov najmä v okrese Senec a cez odbytové združenie dodáva produkciu do obchodných reťazcov.
„Ak má farmár aj isté ambície, vníma Top Agro ako prestížnu záležitosť. Nás takéto umiestnenie veľmi motivuje. Prvýkrát sme sa v tabuľke objavili v roku 2010, no nebolo to na vyšších priečkach. Mali sme vysokú zadlženosť. Za pár rokov sa to zmenilo, kontinuálne sme investovali a rozvíjali silné stránky. Mali sme síce vysoké režijné náklady, no tým, že sme rástli v objeme produkcie, podarilo sa nám režijné náklady rozpustiť na množstvo jednotiek. Veď len za minulý rok sme dorobili až 94-tisíc ton zemiakov a zeleniny,“ hovorí Juraj Mačaj.
Rebríček by mohol byť motivačným faktorom pre tých, čo sa do tabuľky nedostali. Ako sa aj zhodli oslovení respondenti, bohužiaľ, tabuľka úspešných nie je odrazom stavu agropotravinárskeho sektora.
Top Agro neodzrkadľuje slovenskú realitu
„Keby sme hovorili, že sme na tom dobre ako prvých sto firiem v rebríčku, asi by to nezodpovedalo stavu rezortu ako celku. A to, že na tom nie sme dobre, by mohol potvrdiť každý, kto chodí po Slovensku. Ale je dôležité, že sa máme o čo oprieť. A to sú práve tieto najlepšie agromanažmenty. Slovenské poľnohospodárstvo by mohlo byť ďalej. Prečo je tu takáto situácia aj po tridsiatich rokoch po revolúcii? Je nielen odrazom ako sme hospodárili, ale aj akú pozornosť venovali tomuto rezortu slovenskí politici za tridsať rokov. Agropotravinárstvo stálo za celý ten čas bokom. Zdá sa, sme sa zamilovali do iných odvetví a tie sme akoby precenili,“ hovorí Jozef Sedlák.
Nepriamo túto úvahu potvrdzuje úspešný zeleninár Juraj Mačaj: „Keď si si zoberieme tabuľku podľa kritérií nákladovosti výnosov, z prvých sto podnikov iba 17 má hodnoty pod sto. Teda výnosy bez podpôr sú vyššie ako náklady, takže len tieto firmy dokážu existovať aj bez podpôr. Z toho vyplýva, že naše poľnohospodárstvo je závislé na dotáciách. Slovensko má pomer dotácií k výnosom jeden z najvyšších v celej EÚ. A to nie je dobre. Hovorí to aj o tom, že slovenský poľnohospodár nedostatočne podniká. Žije v súlade s krajinou, hospodári, chová, ale nepodniká. Je konzervatívny. My oveľa viac potrebujeme pridanú hodnotu,“ hovorí J. Mačaj.
Štát slabo motivuje poľnohospodárov
Súťaž sa vyhodnocuje podľa položiek z Informačných listov, ktoré poskytujú jednotlivé firmy. Tieto štatistické údaje potom spracúva VÚEPP. No nie je to povinné ani samozrejmé. A tu by sa stav mal prehodnotiť, ako pripomína predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho.
„Na Slovensku máme zhruba 19 tisíc poberateľov priamych platieb, ale iba časť z nich odovzdáva Informačné listy ministerstvu. Sú tu teda podniky, o ktorých nevieme nijaký relevantný údaj, napríklad ako hospodária a čo pestujú. Aj v tomto by bolo pozitívne, aby každý podnik, ktorý žiada o dotácie, poskytol informatívne údaje o zamestnancoch, tržbách a podobne,“ hovorí Emil Macho.
„Odpoveď na to, aký je stav nášho rezortu by som hľadal niekde v strede spomínaných úvah. Myslím si, že štát slabo motivuje poľnohospodárov, ktorí potom idú ľahšou cestou. Motiváciou by sme mohli zmeniť stály pomer hospodárenia: 65% tržieb z rastlinnej a zvyšok zo živočíšnej výroby. Myslím si, že by sme mali urobiť hrubú čiaru za týmto obdobím. Nová Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je nástrojom, aby sme aj my poľnohospodári trvali na tom, aby sa vychádzalo z motivačných kritérií. Situáciu však ovplyvnilo aj spotrebiteľské správanie. V 90. rokoch vôbec nebol záujem o slovenské výrobky a vytváral sa dopyt po zahraničnej produkcii. A preto sa aj politici uspokojovali s tým, že veď všetko dovezieme. Myslím, si, že ak pôjdeme cestou motivácie, do výberu podnikov Top Agro by sa mohlo dostať oveľa viac spoločností. Tak by mohli byť najbližšie ročníky širšie a výsledky viacerých subjektov by mohli byť porovnateľné s tými európskymi,“ povedal Emil Macho.
Autor článku: Martin Jurčo
