Spomienka na najznámejšiu tvár slovenských záhradkárov

Pán kolega, na kolenách vás prosím, napíšte o mojom priateľovi z čias, keď som pôsobil na Výskumnom ústave ovocinárskych a okrasných drevín v Bojniciach. Zaslúži si to! Nie je už v dobrej kondícii a je to vzácny človek. Takto sa mi pred rokmi prihovoril širokou verejnosťou obľúbený zástupca všetkých slovenských záhradkárov – Ivan Hričovský. Inú možnosť, ako vyjsť rešpektovanému profesorovi v ústrety som nevidel. Vtedy som ešte netušil, aký bič som si na seba uplietol.

Na kolegu nezabudol

S profesorom Ivanom Hričovským, na ktorého si spomínam v deň jeho menín a len pár dní po jeho odchode, sme sa prvý raz stretli na oslavách päťdesiateho výročia založenia Slovenského zväzu záhradkárov. Uskutočnili sa v Nitre, a záhradkári si vtedy – v roku 2007, odovzdávali medaily za zásluhy. Roľnícke noviny sídlili v Bratislave a výsada zúčastniť sa víkendových osláv založenia organizácie padla aj na mňa – nitrianskeho spolupracovníka týždenníka.

Na zadné strany novín, ktoré boli v tom období určené najmä poľnohospodárskemu vidieku, sme niekoľko týždňov pripravovali krátke správy o úspešných záhradkároch. Pár riadkov o ich živote a zásluhách, ktorých súčasťou bola aj fotografia držiteľa medaile. Tieto „profily“ museli inšpirovať Ivana Hričovského, aby ma o niekoľko mesiacov neskôr, počas akejsi výstavy požiadal o napísanie článku o svojom kolegovi – šľachtiteľovi ovocia. Jeho poznámku, že môj budúci respondent nie je v najlepšej kondícií, som v tom čase nevnímal ako prekážku.

Dohodol som si so šľachtiteľom stretnutie a vycestoval do Bojníc. Začali sme sa rozprávať a hneď pri prvých odpovediach mi bolo jasné, že je zle. Rozhovor viazol, myšlienky civilných tém sa vetvili do nesúrodého množstva informácií a respondent si už len ťažko spomínal na profesionálny život. Hovoril o bezvýznamnom a v dôležitom sa strácal. Odchádzal som s desiatkami minút nahratého materiálu a najmä ťažkou hlavou, ako vypovedané spojiť do článku.

Často pomôže, keď sa hovorené slovo dostane do textovej podoby, upokojoval som sa. Dúfal som, že medzi riadkami prepísaného textu objavím zaujímavé myšlienky, ktoré počas rozhovoru len preleteli vzduchom. Márne. Základných kameňov, na ktorých sa dá vyskladať text, tam bolo menej, než chovateľov dojníc na južnom Slovensku.

S pomocou profesora

Ako spomienka na nesplnený sľúb profesorovi Hričovskému mi potom niekoľko týždňov svietila na pracovnej ploche počítača ikonka odkazujúca na prepísaný rozhovor. Až dovtedy, pokiaľ som si počas presunu cez areál poľnohospodárskej univerzity nevšimol profesora Hričovského. Zbadal som ho a spomenul som si na všetko. Na nevydarenú cestu, nenapísaný článok a najmä zbytočne vynaloženú námahu. Už z diaľky som videl, že ma registruje a tiež mi ide naproti.

„Ako ste pochodili?“ spýtal sa.

Ani na sekundu ho nenapadlo, že by som tam nešiel.

„Pán profesor, vy ste mi teda dohodili kšeft. Bol som tam, no nebude z toho nič,“ hovorím mu.

Profesor sa nenechá odradiť a spýta sa, či mám čas ísť s ním. Po kladnej odpovedi už sedím v jeho kancelárii. Katedra ovocinárstva sídli v zadnej časti areálu nitrianskej univerzity a nepobrala nič z pôvabu čistých línií pôvodných stavieb poľnohospodárskej univerzity z rysovacieho stola architekta Dedečka. Skromná budova ovocinárov je zastrčená a skôr umiestnená bližšie k Agroinštitútu, ako k reprezentatívnej aule.

„Čo vám povedal môj kolega?“ spýtal sa ma Ivan Hričovský a ja som bez slova vytiahol z ruksaku notebook.

Otvoril som dokument a dal mu prečítať pár strán prepísaného textu. Pár minút bolo ticho, čítal moje otázky a aj odpovede kolegu s ktorým pracoval vo Výskumnom ústave ovocinárskych a okrasných drevín v Bojniciach. Ivan Hričovský tu pôsobil do prelomového roku 1989 ako riaditeľ. Ako mi povedal pri ďalšom rozhovore, keby náhoda nerozhodla a on by nešiel na jeseň revolučného roka do Nitry, pravdepodobne by bol okruh jeho poslucháčov ďaleko užší, ako sme si v ostatných desaťročiach zvykli. Slovenská poľnohospodárska univerzita mu vdýchla nové perspektívy, no on nezabudol ani na kolegov, ktorí zostali vo výskume v Bojniciach. Napriek tomu, že títo bojnickí šľachtitelia spoločnosti veľa dali, bežná verejnosť o ich práci nič netušila.

„Máte ešte čas?“ spýtal sa ma po prečítaní celého prepisu rozhovoru.

Prikývol som. Podal mi počítač a začal rozprávať.

Nešetril detailmi

Ivan Hričovský myšlienky formuloval do viet tak, že nerozprával postrehy či návrhy, no s ľahkosťou skúseného novinára diktoval a priamo koncipoval článok. Vtedy, takmer pred dvadsiatimi rokmi som to videl prvý raz a odvtedy som to už nikdy od respondenta nezažil

Ihneď som pochopil, že slová, ktoré hovorí, nemám zachytávať v poznámkach do počítača, ale rovno písať vety tak, ako ich formuluje. Zrazu sa predo mnou odkrýval článok, ktorý vznikol mimo mojej hlavy. Po dodiktovaní posledných viet oznamujem profesorovi, že v redakcii dohodnem, aby bol pod textom podpísaný a spýtal sa ho, čo uviesť za menom – predseda zväzu, pedagóg, bývalý riaditeľ. Otázka bola logická, veď text nadiktoval sám a nešetril detailmi, názvami odrôd či historickými súvislosťami.

„V žiadnom prípade ma nepodpisujte. Ak s tým máte problém, že som to nadiktoval v tejto podobe, upravte si to podľa seba. O jedno vás však prosím, v prípadne upravenom texte ma nijako nespomínajte. Článok má byť o kolegovi,“ povedal mi vtedy Ivan Hričovský.

Dobre, že sme to stihli

Článok som nakoniec upravil. Dôvodom bolo, že som chcel vybrať aj nejaké myšlienky z rozhovoru, ktorý som viedol v Bojniciach. Pôvodný text nadiktovaný profesorom to ale nepotreboval. Ivan Hričovský bol známy tým, že vedel výborne formulovať myšlienky. A bolo jedno s kým sa rozprával. Hovoril tak, aby mu ľudia rozumeli.

O rok neskôr, keď som prechádzal okolo stánku Slovenského zväzu záhradkárov na výstave v Nitre si ma prvá všimla vtedajšia tajomníčka zväzu a vzápätí aj Ivan Hričovský. Stiahli ma do ich expozície a keďže záhradkári nie vždy produkujú ovocie len na mrazenie a zaváranie, pohostili ma bohato. Šľachtiteľ, ktorého život sme zaznamenali do novinového článku, bol v tom čase už na druhom brehu. A Ivan Hričovský, vedľa ktorého som sedel, mi len tak na pol úst, aby to zvyšná spoločnosť nezačula hovorí – „dobre, že sme to vlani stihli.“

Autor článku: Juraj Huba - poľnoinfo.sk